Arteriálna hypertenzia

Charakteristika

Arteriálna hypertenzia (Hypertensio arterialis, Morbus hypertonicus), ľudovo „zvýšený krvný tlak“, patrí medzi najčastejšie kardiovaskulárne ochorenia. Vyskytuje sa približne u 30-35% dospelej populácie, pričom častejšie u vyšších vekových skupín. Niektorí autori hovoria aj o neinfekčnej epidémií, teda masovo rozšírenom ochorení.

Je dôležité si uvedomiť, že arteriálna hypertenzia významne ovplyvňuje chorobnosť aj úmrtnosť obyvateľstva. Existujú odhady, podľa ktorých sa až v 25% miere táto choroba podpisuje pod každým úmrtím nad 40. rokom života.

Podľa doporučenia WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) z roku 1999 a doporučení ESH (Európska spoločnosť hypertenzie) z roku 2003 sa za hypertenziu v dospelosti považuje trvalé zvýšenie tlaku krvi nad hodnoty 140/90 mmHg (milimetrov ortute) vrátane tejto hodnoty. Normálne, fyziologické hodnoty tlaku krvi sú pritom 120/80 mmHg.

Pri hypertenzii obvykle dochádza k súčasnému zvýšeniu ako systolického, tak i diastolického krvného tlaku. V starobe sa však často stretávame len so zvýšenou hodnotou systolického tlaku krvi, poznáme pojem izolovaná systolická hypertenzia. O systole pritom hovoríme ako o fáze srdcového cyklu, pri ktorej dochádza ku kontrakcií srdcovej predsiene alebo komory a následnému vypudeniu krvi. V diastole je srdcový sval uvoľnený, srdce sa plní krvou, jedná sa o pokojové obdobie srdcového cyklu.

Niektoré historické zaujímavosti

Termín esenciálna hypertenzia zaviedol do medicíny nemecký internista Alfred Erich Frank (1884-1957), čím chcel odlíšiť vysoký krvný tlak bez zistiteľnej príčiny od formy hypertenzie podmienenej obličkovým ochorením. Aj napriek tomu väčšina klinikov sa aj ďalej pridŕžala tézy, že vysoký tlak spôsobujú ochorenia obličiek.

Rozhodujúci obrat v rozlíšení hypertenzie nastal v roku 1923, kedy internista Franz Volhard, pôsobiaci v Halle, predniesol na viedenskom kongrese vnútorných chorôb referát, v ktorom odlíšil esenciálnu hypertenziu ako „červený vysoký tlak“ od sekundárnej obličkovo podmienenej hypertenzie, „bledého vysokého tlaku“. Pomenovanie „červená“ a „bledá“ sa v súčasnosti už pokladá za zastarané a najčastejšie sa hovorí o hypertenzii sekundárnej a esenciálnej.

V roku 1953 sa dostali na farmaceutický trh prvé preparáty alkaloidov získaných z rastliny rauwolfia plazivá (Rauwolfia serpentina). Dokážu znížiť esenciálny krvný tlak a pôsobia aj upokojujúco ako psychofarmaká. V roku 1930 indickí vedci upozornili na schopnosť látok obsiahnutých v rauwolfii znižovať krvný tlak. Napokon švajčiarski vedci Müller, Schlittner a Bein izolovali z rauwolfie sedatívnu látku, alkaloid rezerpín. Následne mali alkaloidy z tejto rastliny až výsadné postavenie pri liečbe vysokého krvného tlaku či psychických ochorení. V súčasnosti ho však nahradili iné liečivá.

Ako vyplýva aj z historických súvislostí, arteriálnu hypertenziu delíme podľa príčin vzniku na:

1. Esenciálnu, alebo primárnu hypertenziu – pri tomto type ochorenia nepoznáme samotnú organickú príčinu vzostupu tlaku krvi, postihuje asi 90-95% všetkých pacientov trpiacich hypertenziou
2. Sekundárnu alebo symptomatickú hypertenziu – zvýšenie tlaku krvi je príznakom iného ochorenia. Ak je toto ochorenie možné vyliečiť, táto hypertenzia sa tiež upraví. Výskyt sekundárnych hypertenzií je 5-10%.

Príčiny hypertenzie

Príčina primárnej hypertenzie nie je známa. Sú však niektoré mechanizmy, ktoré sa na jej vzniku podieľajú. Ide o kombináciu genetických faktorov, vonkajších vplyvov a porúch vnútorných regulačných mechanizmov.

Aby sa choroba prejavila, je okrem zdedenej vlohy nutné stretnúť sa aj s vonkajšími faktormi prostredia, alebo s odchýlkou regulácie.

Z faktorov vonkajšieho prostredia sa na vzniku ochorenia podpisuje predovšetkým zvýšený príjem kuchynskej soli, nedostatočný príjem draslíka, vápnika, magnézia. Nadmerný príjem potravy so vznikom obezity je tiež faktor, ktorý môže viesť k vzniku esenciálnej hypertenzie. V literatúre sa často skloňuje aj nadmerná konzumácia alkoholu či nadmerný stres, vedúce k vzniku tohto ochorenia.

Z vnútorných regulačných mechanizmov sú dôležité tie deje, ktoré súvisia s niektorými hormónmi a vedú k zúženiu či rozšíreniu ciev. Istú rolu tu zohráva aj tzv. periférna cievna rezistencia, teda určitý odpor, ktorý kladú cievy. Tiež sa na vzniku hypertenzie podieľajú odchýlky v iónových transportných mechanizmoch cez bunkovú membránu. Dochádza pritom k zvýšeniu sodíka a vápnika v bunkách, čo má za následok zvýšenú citlivosť hladkého svalstva ciev na tlakové podnety, a tým aj väčšiu pohotovosť k zúženiu cievy a zvýšeniu tlaku krvi.

Podľa závažnosti ochorenia a orgánových zmien delíme hypertenziu do 3 štádií:

1. Štádium I – zvýšenie tlaku krvi bez orgánových zmien
2. Štádium II – zvýšenie tlaku krvi s orgánovými zmenami (zväčšenie ľavej komory srdca, prítomnosť usadenín vápnika v aorte, zvýšenie kreatinínu v sére a podobne)
3. Štádium III – ťažké orgánové zmeny spojené s poruchou ich funkcie, napríklad ľavostranné srdcové zlyhanie, cievna mozgová príhoda, poškodenie sietnice oka navodené hypertenziou, nedostatočnosť obličiek až ich zlyhanie a iné.

Sekundárna hypertenzia je dôsledkom iného, primárneho ochorenia. Môže sa jednať o zvýšenie tlaku vplyvom endokrinných príčin, spojených napríklad s nadprodukciou adrenalínu a noradrenalínu, aldosterónu a iných hormonálnych pôsobkov. Inokedy vzniká sekundárna hypertenzia pri koarktácií aorty, chronickom obličkovom zlyhaní či zmnožení červených krviniek.

V niektorých prípadoch vznik hypertenzie nie je celkom jasný,. Týka sa to napríklad neskorej tehotenskej hypertenzie, alebo hypertenzie spojenej s chorobou obličkových ciev, tzv. renovaskulárnej hypertenzie.

Tzv. renálna hypertenzia vzniká ako následok základného obličkového ochorenia. postupne sa zrýchľuje, dochádza k zmenám funkcie obličiek a zmenám v močovom náleze.

Pri niektorých poruchách žliaz s vnútornou sekréciou, teda endokrinných, dochádza tiež k vzniku hypertenzie. Špeciálne sa to týka Connovho syndrómu, ale aj Cushingovho syndrómu alebo nádorového ochorenia- feochromocytómu.

O sekundárnej, teda druhotnej hypertenzii, hovoríme aj v prípade užívania niektorých liekov, napríklad kortikosteroidov alebo liekov zo skupiny NSAID. Aj rastlina sladovka hladkoplodá a jej extrakty zvyšujú krvný tlak. Arteriálna hypertenzia sa vyskytuje aj pri zneužívaní kokaínu a nikotínu.

Pri nádoroch mozgu, ťažkom poranení hlavy, ochrnutí, syndróm Guillain-barrého či zápaloch mozgu býva arteriálna hypertenzia v rôznej miere tiež prítomná.

Príznaky hypertenzie

Primárna hypertenzia je pri nižších štádiách často horšie priekazná. Symptómy ochorenia nie sú také výrazné, niekedy aj úplne chýbajú. Asi polovica chorých nevie o tom, že má vyšší krvný tlak a patologické zvýšenie tlaku krvi sa zistí náhodne, napríklad pri preventívnej prehliadke.

K prejavom esenciálnej hypertenzie patrí:

• Bolesť hlavy
• Zaujatosť
• Únavnosť
• Búšenie srdca
• Tlak na hrudi
• Nesústredenosť
• Poruchy spánku

Postupne, ako sa choroba rozvíja, dochádza k zväčšenie ľavej srdcovej komory a to sa môže prejaviť známkami preťaženia. Pridružuje sa:

• Dýchavičnosť najprv po námahe, neskôr aj v pokoji

So zvyšujúcim sa krvným tlakom sa zvyšuje aj riziko ischemickej choroby srdca, pľúcneho edému a náhlej cievnej mozgovej príhody.

Kedy vyhľadať lekára

Vyhľadať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti je potrebné vždy, pokiaľ sa objavia niektoré z vyššie uvedených príznakov. Je potrebné ošetrujúceho lekára informovať o výskyte hypertenznej choroby v rodine, aj o tom, na aké iné ochorenia sa liečime.

Pravidelné preventívne prehliadky sú kľúčom, ako odhaliť hypertenznú chorobu včas a predísť tak jej vážnym komplikáciám.

Komplikácie

Z cievnych komplikácií arteriálnej hypertenzie je najčastejšie urýchlenie aterosklerózy (kôrnatenie tepien) ako mozgových, tak i periférnych a koronárnych. Tiež sa skôr môže vyskytnúť disekujúca aneuryzma aorty.

Zmeny na očnom pozadí sú tiež bežné, hlavne pri neliečenom vysokom tlaku krvi.

Z neurologických porúch sa často objavujú tzv. prechodné ischemické mozgové ataky (TIA) spojené s prchavými ochrnutiami, neschopnosťou rozprávať alebo rozumieť hovorenému, výpadkami zorného poľa, poruchami rovnováhy či typickými cievnymi príhodami na podklade krvácania alebo upchatia niektorej z mozgových tepien.

Poškodenie ciev obličiek má za následok poruchy v zmysle straty bielkovín močom, zvýšenie kyseliny močovej či prejavy chronickej obličkovej nedostatočnosti. Neliečená hypertenzia je pritom najčastejšou príčinou zlyhania obličiek.

Hypertenzná kríza je vážnou komplikáciou, ktorá môže vzniknúť v ktorejkoľvek fázy hypertenzie. Ide o náhly, akútny stav, s výrazným vzostupom diastolického tlaku krvi nad hodnoty 130-140 mmHg. To má za následok poškodenie mozgu, sietnice, ľavostranné srdcové zlyhanie, možnosť natrhnutia aorty či obličkové zlyhanie. Jedná sa o naliehavú situáciu.

Diagnostika hypertenzie

Lekár sa zorientuje v problematike pomocou anamnézy a fyzikálneho vyšetrenia. Na stanovenie tlaku krvi slúži prístroj, tlakomer. Meranie tlaku krvi sa robí pomocou ortuťového alebo digitálneho prístroja s manžetou veľkou 12,5 centimetra. Tá sa umiestni na pravé rameno v sede. Pri meraní tlaku krvi sa musí zohľadniť aj psychické rozpoloženie pacienta, meriame po upokojení. Svoju úlohu tu môže zohrať aj syndróm bieleho plášťa, niekedy je preto potrebné meranie zopakovať.

Lekár určí typ hypertenzie nielen vďaka cielenej anamnéze, teda rozpomínaniu pacienta na rodinné súvisy, ale aj vďaka niektorým krvným vyšetreniam. Okrem krvných minerálov sa tiež zisťujú zmeny obličiek a ďalšie ukazovatele.

Podozrenie na sekundárnu hypertenziu plynie hlavne zo zvýšených hodnôt diastolického krvného tlaku, ale niekedy aj pri zmenách na EKG či pri nereagovaní pacienta na niektoré medikamenty.

V anamnéze sa pátra teda hlavne po rodinnom výskyte ochorenia, či úmrtí na kardiovaskulárne choroby. Tiež výskyt obličkových ochorení môže byť smerodajný. Lekár sa tiež informuje na diétne zvyklosti, menštruáciu, užívanie niektorých liečiv či zvýšený stres.

Pri fyzikálnom vyšetrení si lekár tiež všíma celkový vzhľad, ktorý mu môže dať informáciu o viacerých ochoreniach vedúcich k zvýšenému krvnému tlaku. Vyšetrenie fonendoskopom nad srdcovou krajinou a zhodnotenie pulzu spresňujú diagnózu. Zvýšená pozornosť sa venuje obezite, s ktorou ide často ruka v ruke aj metabolický syndróm. Cukrovka je tiež ochorením, ktoré býva pridružené a komplikuje celkový stav pacienta. S hypertenziou sa často skloňuje aj kôrnatenie tepien.

Pomocné zobrazovacie metódy sa využívajú hlavne pri zisťovaní komplikácií arteriálnej hypertenzie. Röntgen, počítačová tomografia a magnetická rezonancia, vyšetrenie očného pozadia či ďalšie krvné vyšetrenie podávajú lekárovi informácie o orgánových zmenách.

Liečba hypertenzie

Liečba tlaku krvi je individuálna. Výzvou je nielen normalizovať krvný tlak, ale ho aj udržať v rozmedzí fyziologických hodnôt dlhodobo. Tomu poslúžia lieky zo skupiny antihypertenzív, inak hypotenzíva.

Poznáme viac látok, ktoré znižujú, respektíve normalizujú krvný tlak. Tieto liečivá majú často aj iné účinky na kardiovaskulárny systém- vedú k rozšíreniu vencovitých tepien, periférnych tepien, menia rýchlosť frekvencie srdcového svalu či zlepšujú hemodynamické pomery v obehu. Z hlavných skupín spomenieme betablokátory, vápnikové blokátory, ACE-inhibítory či sartany, svoje miesto v liečbe vysokého krvného tlaku majú aj diuretiká, teda močopudné látky.

Je dôležité uvedomiť si, že najväčším liečiteľom je aj v tomto prípade pohyb a správna diéta. Okrem pohybových športových aktivít je možné naučiť sa sériu cvikov na kardiovaskulárny systém, vrátane nácviku správneho dýchania. Chôdza sa javí ako ešte stále patrične nedocenený spôsob pohybu, pritom je človeku prirodzená a takpovediac komplexne liečivá. Zaradenie pravidelných prechádzok zlepšuje vitalitu. Oxygenoterapia, teda dýchanie vzduchu s vyššou koncentráciou kyslíka, má tiež blahodárne vplyvy na kardiovaskulárny systém.

Z diétnych opatrení v prvom rade obmedzujeme prísun kuchynskej soli. Zistilo sa, že jej trvalé zníženie znižuje krvný tlak. Priemerne sa užíva vo vyspelých krajinách denne 3-8 gramov soli, pričom doporučený vrchný limit je 5 gramov. Mastné jedlá sú tiež problémom, nakoľko tuky môžu zanášať cievy, čo len prehlbuje hypertenziu. Ideálnou voľbou je stredomorská diéta, založená na prísune olivového oleja, rýb či citrusov. V diétnej liečbe sa odporúča zvýšený príjem zeleniny, až 500 gramov denne.

Rastlinná liečba arteriálnej hypertenzie je pomerne hojná. Okrem spomínanej rauwolfie plazivej obsahujúcej rezerpín sa v minulosti tlak krvi liečil výťažkami z kakaa. Konkrétne metylxantín teobromín pochádzajúci zo semien Teobroma cacao má priaznivý vplyv na tlak krvi. Alkaloid papaverín z rastliny Papaver somniferum sa podáva v kombinácií s inými látkami. Rastlina zimozeleň menšia obsahuje alkaloid vinkamín, ktorý tiež pôsobí ako hypotenzívum. Svoj liečivý potenciál má aj kvet z hlohu a z tejto rastliny (Crataegus monogyna) je tiež možné pripraviť tinktúru. Ruta voňavá sa používa na zlepšenie odolnosti tepnových stien. Významné antihypertenzívne účinky má tiež koreň cesnaku kuchynského.

Zaujímavosti

U športovcov závisí, aký typ športovej aktivity pacient vykonáva. Od toho sa odvíja adaptácia kardiovaskulátneho systému, aj krvnej tenzie. U vzpieračov boli namerané veľmi vysoké nadhodnoty tlaku krvi, čo svedčí pre významnú adaptabilitu kardiovaskulárneho systému na nadmernú fyzickú záťaž.

Zdroje

SCHOTT H. a kol.: Kronika medicíny. Vysoký krvný tlak bez zistiteľných organických porúch. 1994. Fortuna Print. s.378, 499. [cit. 10.28.2024]. Dostupné z: ISBN 80-7153-081-6

KLENER P. a kol. Vnitřní lékařství. Třetí, přepracované a doplněné vydání. Systémová arteriální hypertenze. 2006. s.237-253. [cit. 10.28.2024]. Dostupné z: ISBN 80-7262-430-X (Galén), ISBN 80-246-1252-6 (Karolinum)

MIKA K.: Fytoterapia z pera lekára. Hypertensio arterialis. 2016. Osveta. s.449-450 [cit. 10.28.2024]. Dostupné z: ISBN 978-80-8063-436-0

ZLATOHLÁVEK L. a kol.: Klinická dietologie a výživa. Esenciální hypertenze podrobněji. 2019. Current Media. s.93 [cit. 10.28.2024]. Dostupné z: ISBN 978-80-88129-44-8