Ako pestovať ovocie

Pestovanie ovocných krov a stromov je ťažšie, ako si väčšina ľudí myslí. Plody potrebujú nepretržitú starostlivosť od jari do jesene. Od prerezávania, hnojenia, kontroly pH, škodcov a chorôb až po zber. Ale so starostlivosťou a trochou láskyplnej pozornosti vás ovocné stromy či kríky odmenia skvelými úrodami.

História pestovania ovocia

Už staroveké populácie si všimli, že ovocné stromy a kríky majú produkčné aj okrasné využitie. Je zaujímavé objavovať rôzne kroky vývoja pestovania ovocia z minulosti až do súčasnosti.

Úhľadné rady ovocných stromov v sadoch sú pomerne nedávnym typom pestovania. Kedysi sa nepestovali ovocné stromy zvlášť, ale pestovali sa spolu so zeleninou a okrasnými rastlinami bez rozdielu. Miesto, kde sa pestovali, sa nazývalo „záhrada“, bolo často obklopené hradbami a Peržanmi považované za takmer nebeské miesto.

Zrod poľnohospodárstva sa datuje do obdobia pred 10 000 rokmi, v takzvanom „úrodnom polmesiaci“, najmä v Mezopotámii, ale prvé pestovanie ovocných rastlín bolo identifikované v Babylone, ktorého visuté záhrady boli považované za jednu zo siedmich Divov starovekého sveta. Tieto záhrady, postavené v roku 590 pred Kristom kráľom Nabuchodonozorom, využívali na tú dobu systém avantgardného zavlažovania, ktorý bol súčasťou mnohých inovácií, ktoré do tohto sektora priniesli Babylončania a Asýrčania.

Už starí Gréci boli odborníkmi na budovanie murovaných záhrad, ktorých hlavnou plodinou boli figy a olivovníky.

U starých Rimanoch záhradu nazývali „hortus“ a ako bolo v staroveku zvykom, aj vo svojom interiéri mali ovocie, aromatické rastliny a potraviny. Záhrady, využívané ako miesto na oddych skrášlené fontánami a sochami, boli namiesto toho oddelené od „hortu“.

V západnej a strednej Európe pestovanie ovocia a zeleniny podporoval Karol Veľký, francúzsky kráľ, ktorý panoval v rokoch 768-812 nášho letopočtu.

Z obdobia stredoveku stojí za zmienku takzvaná "Pápežova záhrada", postavená medzi koncom 12. storočia a začiatkom 13. storočia. Bola to poľnohospodárska oblasť nachádzajúca sa v blízkosti pápežského sídla s veľkou časťou vysadenou viničom.

Počas renesancie sa ovocie stalo rozšíreným jedlom medzi šľachtou, najmä pokiaľ ide o slávne „Triumfy“ zložené z ovocných pyramíd podávaných počas banketov.

Od konca 16. storočia sa v Európe začali rozširovať rastliny amerického pôvodu, ako zemiaky, fazuľa a paradajky, ktoré sa stali takmer okamžite populárnymi. To isté sa naopak stalo s mnohými európskymi a ázijskými rastlinami, ktoré sa dostali na obrovský americký kontinent, najmä tými najužitočnejšími pre osadníkov.

Od tohto momentu technické a technologické úspechy prispeli k vývoju nových zariadení a pokrokových pestovateľských metód, ktoré sú schopné zaručiť veľké množstvo a kvalitu ovocných stromov.

Využitie ovocia

Ovocie tvorilo (a neustále tvorí) dôležitú súčasť výživy človeka, dopĺňalo a obohacovalo každodennú stravu i sviatočné a obradové jedlá. Opadané a nekonzumovateľné ovocie slúžilo na prikŕmenie dobytka a ošípaných. Vo vegetačnom období ľudia konzumovali ovocie v surovom stave. V tomto stave bolo ale jeho skladovanie náročné, preto aby nehnilo a nekazilo sa, začali ho viacerými spôsobmi konzervovať. Gazdiné sušili buď celé alebo nakrájané ovocie v špeciálnych sušiarňach alebo na peci a využívali ho do koláčov či plniek. Rozdrvené sušené ovocie používali ako náhradu cukru.

Sušené slivky a jablká používali na prípravu polievok, sušené hrušky a čerešne na prípravu osviežujúcich nápojov. Ovocie tiež spracovali do kompótov, lekvárov či odšťavovali šťavy. Destilovaním si vyrábali pálenku. V ľudovom liečiteľstve sa ovocie používalo v rôznych formách ako liečebný prostriedok (odvary, sušené na čaj, oleje z kôstok).

Všetky tieto spôsoby konzervovania ovocia sa zachovali dodnes a tak si môžeme ovocie vychutnať v rôznych podobách aj počas chladných mesiacov.

Vznik odrôd

Ľudia dnes chcú mať všetko dokonalé, veľké a krásne – napríklad aj jablká. Preto pestovatelia šľachtia nové odrody ovocia a staré tradičné odrody sa prestali pestovať.

Odrody ovocných plodín vznikali postupným vývojom z pôvodných ovocných druhov. Pestovatelia cielene vyberali stromy, ktoré plodili lepšie ovocie (chutnejšie, väčšie) a ich semená vysievali. Z vyrastených stromov vyberali opäť len tých najlepších jedincov.

Výsev semien bol v minulosti jediným známym spôsobom množenia rastlín. Postupom času ale prišli na rýchlejšie spôsoby množenia, ako napr. zakoreňovaním vetiev – odrezkovanie, hrieženie - ohnutie spodných vetvičiek k zemi a ich zasypanie zeminou. Podstatou uvedených metód množenia je vloženie nadzemných častí rastliny (vetvy) do pôdy, kde sa zakorenia.

V neskorších dobách pristúpili k cielenému kríženiu vybraných stromov na získanie rastlín s ešte lepšími vlastnosťami plodov a rastu. Rozvinuli sa aj pokročilejšie formy rozmnožovania - vrúbľovanie, očkovanie. Ide o prenos vrubu (časť vetvy) alebo očká (púčik z vetvy) na inú rastlinu. Súčasný proces šľachtenia (získavania nových odrôd) spočíva vo vybraní dvoch rastlín, ktoré medzi sebou krížia.

V minulosti sa na Slovensku pestovali hlavne jablká, hrušky slivky, čerešne či višne. Dnes, vďaka zmene klímy na teplejšiu, môžeme dopestovať aj broskyne, marhule, ale aj citrón, kivi, hurmikaki, goji (kustovnica čínska) či figu.

zdroj: maccantivivai.it, ccrjm.cz, vsuo.cz, ludovakultura.sk, ufseeds.com

Pestovanie ovocia